Ale nie...

Prší. Zase. Nie počkať neprší... z neba padajú krúpy veľké ako pingpongové loptičky. „Ježiš to je nečas.“ povedala Nina. Pozrela som sa na ňu. Dlhé kučeravé vlasy mala stiahnuté v gumičke a zvyšné odstávajúce vlasy skrotené sponkami. Bronzová pleť a plavé vlasy budili dojem plážového dievčaťa. Nikto by jej neuveril, že slnko neznáša. „Pravda“ odpovedala som po chvíli a odpila si z čaju. V tejto reštaurácii sme s Ninou trávili obed každý školský deň. Chodila by som aj do školskej jedálne ale Nina mala proti nej nejakú averziu a ostatný s ňou súhlasili. Zvyčajne sme tu celá naša partia. Dnes sme tu s Ninou však samé. Zvyšok partie nacvičoval na divadelné predstavenie. Ja som nemusela, mala som to v malíčku a Nina sa na tom nezúčastní. Keď som ňu pozrela niečo naliehavo vravela a prehnane gestikulovala... Radšej som ju začala počúvať. „...Tyla pozri sa pozri!“ ukazovala k jednému zo stolov „Tyla to sú tí najkrajší chalani na svete!!!“ pozrela som sa k stolu na ktorý Nina ukazovala a bola pri tom nenápadná asi ako slon v porceláne. Ona si však myslela presní opak. Sedeli tam dvaja chlapci asi v našom veku. Pravdepodobne chodili na strednú školu múzických umení ktorá sídlil oproti tejto reštaurácii. Jeden z nich bol vysoký chudý chlapec s blond vlasmi, bledou pleťou a modrými očami. Vlasy mal trochu rozcuchané a pod očami výrazné kruhy. Vyzeral choro akoby mal už, už umrieť. Ten druhý bol rovnako bledý no mal lepšiu stavbu tela... Akúsi silnejšiu, mohutnejšiu, vlasy mal krátke a čierne ako uhoľ. A oči... čierne. Možno modré. Neviem. Vyzeral však ako ... „Tyla! Tyla! Haloooo! Tyla!“ prekvapene som na ňu pozrela. Ja viem, že práve do reštaurácie vchádzal môj bývalý ale preboha nemohla by byť aspoň chvíľu ticho? Počkať... Dnu vchádza môj bývalý. Kriste ak sem zamieri dostanem srdcový záchvat. Radšej som otočila hlavu na druhú stranu a na prste som si krútila pramienok svojich ryšavých vlasov. Čo robím ostatne vždy keď som nervózna. „Ahoj, Tyla.“ Ozval sa mi za chrbtom známi hlas. Hlas ktorý by som radšej nepočula. „Môžem si prisadnúť? Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať.“ „Áno samozrejme pohovorte si. Ja sa medzitým trochu prejdem.“ Vložila sa do toho Nina a už bola na ceste k dverám. Prisadol si na stoličku oproti mne. „Čo chceš Michal?“ nebola to tak ani otázka ako skôr vyjadrenie nesúhlasu. Už som ho viac nechcela stretnúť. Nie. Chcela som ho zo svojho života vymazať. Ani neviem čo ma tu teraz držalo a nútilo sa pozerať do jeho orieškovo hnedých očí bez pocitu krivdy... Možno nejaké schované a prachom zapadnuté city a možno zvedavosť. Neviem. „Chcem sa ti len ospravedlniť za to ako si sa po našom rozchode musela cítiť. Vieš čím viac som nad tým rozmýšľal tým viac som si uvedomoval, že som sa s tebou rozišiel dosť cynicky.“ predniesol a celý čas si pri tom prehraboval svoje orieškovo hnedé vlasy. „Prečo mi to hovoríš Michal?“ „Trápilo ma svedomie.“ „Ty máš svedomie?“ pobavene som predniesla. Vyslúžila som si od neho škaredý, ale veľmi škaredý pohľad. „Tak odpustíš mi?“ opýtal sa. Namiesto odpovede som len prikývla. Ešte chvíľu sa na mňa díval potom sa sucho poďakoval a odišiel. Konečne.